Toto je môj príbeh, môj život, moja bolesť...
Keď som bola maličká, otecko vážne ochorel na srdiečko. Zdravého som ho ani nepoznala. S poškodeným srdiečkom žil do svojich 47 rokov, kedy nás navždy opustil. V tom čase som mala 16 rokov. Začala som chápať život trochu ináč. Moja staršia sestra už vtedy mala svoju rodinu a ja som tú prázdnotu v srdiečku prekonávala s mojou mamičkou.
Po jeho smrti mamička ochorela na rakovinu. Bol to pre mňa ďalší šok a zaťažkávajúca skúška na moje city a psychiku. Ľudia sa nepoznaného boja a tak to bolo aj u nás. Mysleli sme si, že je už „po všetkom“,ale v kútiku duše sme obe verili v jej uzdravenie. Môj život od 16-tich rokov bol len v jednom kolotoči. Tie prvotné pocity pri zistení, o čo v skutočnosti ide, neprajem zažiť nikomu. Ale nevzdávali sme sa a bojovali sme „s tým“. Viera a láska dokáže nemožné. Modlila som sa k Bohu každučký deň, každučký deň som v sebe preciťovala pocity, že všetko bude zase ok. Ale zároveň som sa aj trápila. Prežívala som všetky veci súvisiace s chorobou ako je rakovina. Úplne všetko, nevynímajúc slzy ale aj radosť pri vyliečení. Bol to ten najúžasnejší pocit, keď nám bolo oznámené, že choroba je na ústupe a budú sa konať len preventívne prehliadky. Mamička nestrácala nádej, nikdy. Obdivovala som ju za to, ako sa statočne drží a čo bolo hlavné, nepoddávala sa chorobe, chcela sa vyliečiť. Ja som ju samozrejme podporovala všetkými možnými spôsobmi. Aj tak vedela, že keď som nebola v jej blízkosti, trápim sa pre ňu. Mala som pocit, že ona dáva silu mne a nie ja jej. Rakovina sa žiaľ niekoľkokrát opakovala. Vždy nasledovala chemoterapia a ožarovanie. Samozrejme každý takýto zásah do tela znamená aj jeho oslabenie. Bolo to ale jediné východisko a šanca na život. Tých rokov bolo 12. Dospela som veľmi rýchlo a nemohla som si ani vybrať. Nikto sa ma neopýtal, či chcem taký život žiť. Musela som sa k danej veci postaviť zodpovedne aj napriek môjmu veku. Všetci moji rovesníci sa zabávali a mali bezstarostný život. Ja som nemohla, mala som povinnosti. Prišlo najhoršie obdobie, aké som si mohla želať. Zdravotný stav mojej mamičky sa stále zhoršoval. Na správu, ktorú mi oznámila pani doktorka nezabudnem: „Je mi ľúto, ale lepšie to už nebude.“ Opýtala som sa jej priamo, koľko času nám ostáva. Pri jej odpovedi 3 mesiacov som myslela, že sa mi zrútil celý svet. Tá bezmocnosť, ktorú som cítila sa nedá opísať. Mamičke som nepovedala nič, nevedela a ani sa nikdy nedozvedela, že viem tú najhoršiu správu. Dni a noci, ktoré nasledovali po tom boli toho dôkazom. Bolesť, ktorú som videla v jej očiach...., a aj napriek tomu chcela žiť do poslednej chvílky, nevzdávala sa ani vtedy ,keď už bola pripútaná na lôžko. Chcela som jej tak veľmi pomôcť. Modlila som sa k Bohu, aby sa už viac netrápila. Tá modlitba bola pre mňa najťažšia v živote...., držala som ju za ruku, plakala som, párkrát sa nadýchla, zatvorila oči a ....... Zomrela vo veku 54 rokov, ja som mala 28 rokov. V tej chvíli sa mi uľavilo, uľavilo ale z toho dôvodu, že som vedela, že ju už nič nebolí. Neľutujem nič z toho, čo som za to obdobie urobila, pretože by som to urobila znovu.
PS: Mamička sa liečila v Národnom onkologickom ústave na Klenovej, v Bratislave. Som vďačná všetkým lekárom, sestrám a celému zdravotnému personálu za starostlivosť, ktorú jej za to obdobie poskytli.
Ľudí, chorích na rakovinu je nespočetné množstvo, z toho je aj veľa detičiek. Bola som toho svedkom a tie ich pohľady sú nezabudnuteľné. Je dosť smutné, že pre ľudí sú toho času dôležitejšie iné hodnoty. Keď raz uvidíte "tento svet" váš pohľad na život sa zmení, stanete sa iným človekom. Začnete si vážiť hodnoty duchovné a nie materiálne, začnete si vážiť LÁSKU.
Mili.
Komentáre
Prehľad komentárov
Myslim si mila Mili ze to co si vytrpela pri umierani svojich oboch rodicov sa vola dlazdenie si cesty do neba. Je to viac nez iste ze toto su tie skutocne cesty ako sa tam dostat.
Mili
(Jana, 3. 8. 2011 20:11)Mila Mili,myslim,ze kazdy znas presiel kus cesty,ci uz v stasti alebo v trapeni.Mne sa v roku 2004 zrutil cely zivot, nikdy by som si nepredstavila,ze stratim domov strechu nad hlavou a vsetko okolo toho,vedela som jedno,ze sa to zmeni ,ze sa zmenia moje dni a ja budem uz len a len stastna, snazim sa o to kazdy den, kazdy den.Staci ti viera, je jedno ci veris v Boha, Anjelov, Jednorozce ci Vesmir dolezite je verit, kracaj s vierou a stym co si myslis na co myslis ako si to predstavujes a taky bude tvoj zivot.Jeden mudry muz povedal myslim teda som, je to velka pravda to co si myslis si ty, a tym vytvaras vsetko.Opust smutok a trapenie, vzdy je pre co zit a pre co snivat , vysnivaj si zivot tak krasny ako sa len da a preziho.
Viem co citis
(Eva, 6. 4. 2011 22:28)Mila mili presne viem co si prezila a co citis mam bohuzial podobny pribeh navyse mama bola lekarka nedalo sa klamat ze vsetko bide dobre ona presne vedela co jej vysetreenia znamenaju navyse otec bol lekar na klenovej a dodnes sa nevyrovnal s tym ze zachranil stovky pacientov a vlastnu manzelku nie. Co k tomu dodat. Bud trpezliva je to tazke cas rany trochu zahoji ale ja som dvanast rokov bez mamy a ta strata stake boli musis sa naucit s tym zit a prijat tuto krutu skusenost. Drzim ti palce a posielam vela lasky
Niekedy pomôže len krátky text...
(Thom , 13. 1. 2010 1:16)Často sa mi stáva, že mávam zlú náladu, takú smutnú... Vždy si sadnem, potom za net a hľadám niečo čo by ma odbremenilo od toho smútku a takej ťažoby... Dneska som také niečo hľadal tiež... našiel som... Zvláštna stránka, no teraz zaspím kludnejšie... Takéto veci treba asi precítiť..Ja som asi rád, že ich precítiť viem... Možno sa práve takýmito textami, ako sú tu, spoznávame postupne so svojou dušou...
drz sa
(Tomas, 7. 1. 2010 3:29)
zazila si toho v zivote vela ale ako citam si silna osobnost a ako citam tak The Secret ti v zivote pomaha tak ako aj dalsim ludom ktory to videli / citali a aj sa podla toho riadia..
prajem ti v zivote vela stastia, zdravia a lasky a same uspesne dni take ako si zelas.. :)
este raz drz sa.. tomas
pre: Silvia
(Mili, 26. 10. 2009 14:41)
Milá Silvia, ďakujem za Tvoj príspevok. Si silná osobnosť! Viera a láska dokážu vyliečiť každú bolesť. Hovorí sa, že "čas vylieči všetky rany". Súhlasím, s malým rozdielom. S tým, čo som prežila, som sa naučila žiť, ale nezabudnem nikdy. Priznám sa Ti, že mávam občas chvíle, kedy sa mi spomienky vracajú späť, nielen tie šťastné, ale aj tie smutné. Práve v týchto dňoch sú tie smutné intenzívnejšie. Nič sa nedeje bez dôvodu, všetko má svoj zmysel. Každá jedna skúsenosť, či už šťastná alebo smutná, nás má niečo naučiť, alebo posilniť. Záleží len na nás, ako príjmeme živ. situáciu. Chápem Ťa, že si zanevrela na Boha. Prežívala som to všetko podobne. Z Tvojej vytúženej dcérky sa stal malý anjelik. V tejto chvíli by boli asi akékoľvek slová zbytočné, pretože kto neprežil, nepochopí. Ja zatiaľ dieťatko nemám, a keby to už prišlo, bola by som nesmierne šťastná..:-) Neviem ale, ako by som zvládla stratu vlastného dieťatka..:-(
Ty si to ale zvládla a myslím, že si na správnej ceste. Máš pri sebe o ďalšieho anjelika naviac. Viem, že to nie je žiadna útecha, a chápem, že najradšej by si ho držala v láskyplnom objatí. Ver ale, že všetko je tak ako má byť a aj to, že si dcérku mala pri sebe len tak krátko, má svoj dôvod.
Posielam Ti veľa lásky do srdiečka. M.
prežila si toho veľa
(Silvia, 26. 10. 2009 12:18)
Ahoj,
asi Ťa chápem, lebo som prežila niečo podobné a keď sa to stalo, tak som mala pocit, že je koniec aj s mojim životom.Zanevrela som na vieru, pretože vo svojej naivite 23.rokov verila v silu modlidby a kedže sa nenaplnila,tak sa mi zrútil svet.Niekto mi povedal, že koho Boh miluje toho krížom nasleduje.A ja som nechcela, aby ma ľúbil.Tak mi ukázal svoju lásku a keď som sa vydala a porodila svoje vytúžené dieťa-dievčatko, tak mi z nej urobil anjelíka (zomrela po 2 mesiacoch.)A už sa nebránim láske.
Veľa síl, lásky a šťastia Ti zo srdca prajem (aj keď Ťa nepoznám.
Ani neviem, ako som sa dostala na túto stránku - osud.
Ak by si mi chcela napísať čo i len slovko-ako žiješ, čím sa zaoberáš, čo Ti pomáha-našla si niejakú cestu.... môj e-mail:
Barisova.Silvia@emo.seas.sk
Pekný deň.
26.5.09
(Stefan, 26. 5. 2009 20:02)Tvoj pribeh ma velmi dojal.Zelam Ti z celeho srdca vela,vela lasky.
Želanie kamoške
(Kveta, 1. 5. 2009 18:05)Milá Mili pri čítaní Tvojho príbehu som bola dojatá.Želala by som Ti,aby si to, čo si musela zažit nikdy nezažila,no žial je to inak.Si citlivý a popri tom silný človek,nech Ta sprevádza láska,štastie a dobro.Zo srdca Kveta
Cesta do neba
(Anita, 7. 10. 2015 10:15)